KAROL BARON – OBRAZY KRESBY 1964 – 1969

Karol Baron bol pozoruhodný človek a výnimočný umelec, hlboko ponorený do svojho zvláštneho surrealistického sveta. Vymykal sa z domáceho umeleckého vývoja, jeho obrazy, pastely, grafiky a objekty majú zvláštnu poetiku s množstvom symbolov a odkazov. Upútala ho kniha Snár, kde sa prvýkrát stretol s menami ako Rops, Bosch, Grünewald, Dürer či Arcimboldo. Vedomá cesta za surrealizmom sa začala v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia.

Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave začal študovať v roku 1963 až ako 24-ročný (po niekoľkých pokusoch o prijatie). Treba tiež povedať, že jeho pedagógovia v ňom videli už natoľko vyhraneného umelca, že ku koncu štúdia už prakticky ani nechodil do školy, len nosil ukázať svoje diela, prípadne ho prof. Matejka navštevoval v Dolnom Kubíne. A práve týmto rokom plným vzrušujúceho hľadania a premien sme sa rozhodli venovať na septembrovej výstave v Galérii mesta Bratislavy. Bolo to obdobie prajúce rozvoju slobodnej umeleckej tvorby. V roku 1957 vznikla progresívna Skupina Mikuláša Galandu, od roku 1961 sa konali Konfrontácie, kde sa predstavili najnovšie tendencie nefiguratívnej tvorby, predovšetkým informelu. Karol Baron však bol od začiatku výrazným solitérom. Spočiatku jeho tvorbu ovplyvňoval jeho pedagóg prof. Peter Matejka, zakrátko si našiel vlastný špecifický výtvarný prejav vychádzajúci z novej figurácie, ale s výrazným príklonom k surrealistickému tvarosloviu a významovosti.

Prepojenie človeka s prírodou a zvieracou ríšou sa stáva pre jeho tvorbu charakteristickým. Uvažuje aj o pominuteľnosti sveta a prepájaní východného myslenia s európskym. Najvyššou métou a bezpodmienečnou podmienkou umeleckej tvorby je preňho sloboda vyjadrovania. Sloboda dáva zmysel jeho existencii, cesta naprieč surrealizmom je vedomou cestou za vnútornou slobodou. Býva sarkastický a ironický, často a rád paroduje práve túžbu po moci, ale i ľudskú hlúposť a „masírovanie mozgov“.

Vo svojej podstate nevidí zásadné protirečenie medzi surrealistickým videním a východnou filozofiou. Tieto postoje sa mu skôr dopĺňajú ako vylučujú, nič preňho nie je také fantastické, aby to nemohlo byť ešte fantastickejšie, a svoje diela buduje často aj na základe protikladov. Surrealizmus nikdy nechápal ortodoxne, ale ako otvorený, vývojaschopný systém. Jeho diela nemajú charakter psychického automatizmu, sú skôr výsledkom vlastných vízií podrobovaných intelektuálnemu skúmaniu.

Obrazy zo začiatku štúdia Karol Baron zvyčajne nedatoval a nesignoval, preto je problematické stanoviť presný rok ich vzniku. Jednotlivé tvorivé obdobia sú však pomerne jasne čitateľné.

Kresby (najmä pastely, zriedkavejšie akvarely) vytváral prevažne v rozsiahlych cykloch, často so špecifickými názvami, ako napríklad Zen (1966 – 1969), Intususcepcia (1967 – 1969), Saprofágne lebene (1967 – 1969), Antisvet decapoda (1968 – 1969), a pod. V plnej miere nám dokomentujú  cnosti a špecifiká jeho výtvarného prejavu. Hru s modelovaním figúr do zvláštnych tvarov niekde na pomedzí ľudskej, zvieracej a rastlinnej ríše, jemnú mieru absurdity, osobitý humor. Svet, kde je prirodzené mať každú nohu inú, kde sa plnosť maľby strieda s jemnosťou kresby, kde aj usmievajúca sa postava s rohami pôsobí pôvabne. Bytosti bývajú často zobrazené v len naznačenom interiéri, ale pochádzajú zo sveta neobmedzenej imaginácie, sú výsledkom zvláštneho daru žiť vo svete plnom ojedinelých vízií. Dôležitý je momentálny stav mysle. Je to prístup vzdialený od ortodoxného surrealizmu, preferujúceho podvedomie. Vedomie má u Barona stále primárnu funkciu. Na prelome rokov 1968 a 1969 Baron získal starú banícku chalupu v Hodruši, ktorú prerobil na čarovné sídlo s magickou atmosférou. Vchod bol taký nízky, že pri vstupe bolo potrebné skloniť hlavu a symbolicky sa pokloniť. Nezameniteľný génius loci môže potvrdiť aj pisateľ týchto riadkov, ktorý ho tam mal možnosť navštíviť.

Absurdita, ktorá sa v rôznych podobách objavovala v Baronovej tvorbe, si našla cestu aj do jeho života. Osud sa s ním zahral veľmi kruto. Dňa 29. februára 2004, len dva dni po otvorení jeho výstavy v Paríži, ho zrazilo vo francúzskej metropole auto. Zraneniam následne podľahol. Rok predtým vyšla výborná monografia Zory Rusinovej a pozostalosť po Karolovi Baronovi precízne spracovala Eva Ľuptáková.

Karol Baron bol veľmi veľkorysý. V roku 1977 daroval 33 olejomalieb Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a 27 obrazov Považskej galérii umenia v Žiline. Slovenskej národnej galérii daroval obraz v roku 1970, 11 diel v roku 1974 a 19 grafík v roku 2007. Jeho rodina po jeho smrti darovala ďalších 37 malieb, kresieb, grafík a objektov Oravskej galérii a tento rok sa rozhodli venovať celú jeho výtvarnú pozostalosť Galérii mesta Bratislavy.

Ivan Jančár

Obrazy a kresby 1964 – 1969
Autor: Karol Baron
Miesto: Mirbachov palác
Vernisáž: 12. 9. 2017 o 17.00
Trvanie výstavy: 12. 9. 2017 – 29. 10. 2017
Otvorené: denne okrem pondelka od 11.00 – 18.00
Kurátor: Ivan Jančár

Bratislava Card

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Informácie o využívaní súborov cookies.

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close