Dávid Čerťanský: Štvrtá stena

Maliarska tvorba Dávida Čerťanského vychádza z pozorovania každodenných situácií, osobných zážitkov a spomienok, ktoré transformuje do podoby poetických a univerzálne čitateľných príbehov.

Jeho diela sa vyznačujú meditatívnou, melancholickou atmosférou s prvkami napätia. Štylizované figúry sú zachytené v momentoch čakania, pozorovania či hlbokého premýšľania, ponorené do svojho vnútorného sveta a často hľadiace mimo rám obrazu. Aj v dielach, kde nie sú explicitne zobrazené, možno ich prítomnosť vnímať prostredníctvom predmetov a priestorov každodennosti. V autorovej tvorbe sa objavujú motívy otvorených dverí, kníh, „okien do sveta“, či námety z filmového prostredia, ako kinosála alebo filmový strih. Jeho olejomaľby vznikajú na základe dôkladných prípravných kresbových štúdií. V rámci kompozície pracuje s perspektívou pohľadu a viacvrstvovými naratívnymi plánmi, skúmajúc zároveň premenu percepcie v procese maľby.

Počas štúdia na Akadémii výtvarných umení v Prahe sa Čerťanský začal venovať konceptu „obraz v obraze“, ktorý rozvíja aj naďalej. Z diplomovej práce Unique pictorial theme (2023) je na výstave prezentovaná dvojica veľkoformátových malieb Radiátor a Okno, zachytávajúce pohľad do umelcovho ateliéru ako fragment bežnej reality. Okno sa zároveň stáva rámom otvárajúcim pohľad na ďalšie scény odohrávajúce sa za ním. Autor často pracuje s niekoľkými obrazovými plánmi, čím umožňuje simultánne sledovanie viacerých vrstiev príbehu a narúša tak lineárne čítanie. Dielo The Fool’s Report (2024) zobrazuje diskusiu postáv za okrúhlym stolom, pričom myšlienkový proces rozhovoru sa odohráva v spodnom pláne a geometrické útvary naznačujú rôzne uhly pohľadu na problém.

Pojem „štvrtá stena“, uvedený v názve výstavy, má svoje počiatky v divadelnej teórii 18. storočia. Jej koncept rozpracoval francúzsky filozof a spisovateľ Denis Diderot (1713–1784). Ide o neviditeľnú hranicu medzi hercami a divákmi, ktorá vytvára ilúziu reality na javisku. Divák je pasívnym pozorovateľom, oddeleným od diania na scéne. Ak postava túto hranicu prekročí a priamo adresuje diváka, hovorí sa o koncepte „prelomenia štvrtej steny“, ktorý sa začal používať v 20. storočí a dodnes sa uplatňuje vo filme, televízii, videohrách a ďalších médiách. Tento naratívny prostriedok narúša pasívne vnímanie, pripomína divákovi jeho prítomnosť a odhaľuje, že príbeh, ktorý sleduje nie je realitou. Môže sa prejaviť priamym pohľadom postavy do kamery, oslovením diváka či komentovaním samotného deju.

Hra s pohľadom a princíp tzv. prelomenia štvrtej steny sa objavuje v diele Kino (2024). Maľba zobrazuje interiér preplnenej kinosály s nostalgickým nádychom. Štylizované postavy sa strácajú v perspektíve a splývajú do anonymného davu, ktorý spája kolektívny zážitok. Publikum je sústredné na niečo, čo sa nachádza mimo obrazu. Z kontextu by mohlo vyplývať, že ide o filmové plátno. Podľa autorovho zámeru sa však publikum díva priamo na samotného maliara a zároveň na skutočných divákov. Tento posun mení percepciu diela. Maľba sa stáva zrkadlom, v ktorom sa prelína hranica medzi obrazom a realitou. Divák je zároveň pozorovateľom aj pozorovaným.

Maľby Dávida Čerťanského balansujú medzi intímnou introspekciou a univerzálnou skúsenosťou. Výstava pozýva diváka k objavovaniu epizodických príbehov a k reflexii samotného média maľby.