Helen Tóth: Tma patrí nám

Mgr. art. Helen Tóth, 1992, žije v Dunajskej Strede a tvorí v Bratislave v Novej Cvernovke. V rokoch 2007-2011 študovala na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave a neskôr, v rokoch 2012-2016, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri prof. Ivana Csudaia a v rokoch 2016-2018 v ateliéri prof. Daniela Fischera. Je trojnásobnou finalistkou ceny VÚB banky za maľbu (2017, 2022 a 2023) a v roku 2022 bola nominovaná na cenu Piero D ́Amore E Colore na art fairi The Others v talianskom Turíne. V roku 2022 bola v nominácii na cenu Strabag Artaward International vo Viedni. Na základe výberu odbornej poroty sa zúčastnila na Zlínskom salóne mladých 2024. Najväčším úspechom bola účasť na kolektívnej výstave Belvedere na Hluboké – Let it Grow again! v Alšovej jihočeskej galérii, ktorej spoluorganizátorom bol rakúsky Belveder. Na výstave boli zastúpení autori, ako Anselm Kiefer, Rona Pondick, Honoré Daumier, Edmund Gwerk, Liza Lou, Krištof Kintera a ďalší.

Existuje určitá kolektívna predstava lesa. Pod pojmom les si každý človek vybavuje tie isté znaky: stromy, hory, čerstvý vzduch. Avšak vlastné bytie lesa je celkom nezávislé od spôsobu akým my rozumieme tomu, čo je les. Každý ho interpretuje po svojom, Helen skúma lesy z vizuálneho hľadiska,
pozoruje ich inakosť, vizuálnu odlišnosť, vníma tvary, farby, vône, štruktúry, kontrasty, kompozície a
atmosféru. Zameriava sa na dialóg medzi rozličnými vetvičkami, ktoré sa zrazu dostávajú do stavu
splynutia, môže sa zdať, že sú si navzájom cudzie – každá z nich len prišla z iného kúta, čo však neznamená, že spolu nemôžu žiť v harmonickej symbióze. Nesie to v sebe symbolické posolstvo: akt premiestnenia špecifického elementu do iného prostredia, kde bez problémov koexistuje s novým, s iným. V dielach nahrádza pohľad človeka pohľadom stromu – teraz je to práve strom, ktorý sa stará o údolie a stáva sa strážcom kopca. Preto ich zobrazuje podobne, ako sú zobrazovaní ľudia. Portrétista sa snaží preniknúť do podstaty jednotlivca, a Helen sa rovnako snaží pochopiť stromy. Stať sa stromami, byť naraz tisíckami stromov a dýchať prostredníctvom tenkých, husto popretkávaných vlákien podhubia a zažiť, získať skúsenosť lesa. Sebecká túžba prevtelenia sa do prírody s možnosťou ponechať si ľudskú myseľ. Vedieť, vidieť a cítiť dianie, ktoré nám ľuďom uniká, ktoré nedokážeme našimi zmyslami zakúšať, ktoré nám zostáva navždy ukryté. Môžeme si to len predstaviť. Ale predstavy sú nepresné. Z malieb je úplne vyčlenená ľudská prítomnosť, aby aspoň jedno miesto na svete zostalo mimo ľudského dosahu. Noc patrí stromom a zvieratám – je to celkom upokojujúca myšlienka. V noci sa nerúbe, ani nestrieľa. Svojou tvorbou vzdáva hold stromom a rastlinám, ktoré rastú napriek nepriaznivému prostrediu, nevyspytateľnosti počasia, škodlivej ľudskej činnosti, no napriek tomu sa dokážu predrať na povrch.