Letný art festival v Danubiana Meulensteen Art Museum

Súbor výstav slovenských autorov Letný art festival predstaví štyroch známych slovenských umelcov. Okrem týchto štyroch výstav bude v Danubiana Meulensteen Art Museum prebiehať aj výstava ďalšieho slovenského umelca Alexa Mlynárčika.

PETRA LAJDOVÁ – SLOVENSKÁ RENESANCIA – Keď krása vychádza na svetlo
Výstava slovenskej fotografky Petry Lajdovej oslavuje krásu a bohatosť slovenskej ľudovej kultúry. Prináša renesanciu tradičného odevu, vrchných častí, historických pokrývok hláv slobodných a vydatých žien. Obdivuje jeho estetiku, krásu a umeleckú hodnotu. Originálne poukazuje na neuveriteľnú variabilitu, farebnosť i komplikovanosť týchto súčastí kroja, zdôrazňuje detaily, ľudovú tvorivosť a vyvoláva neočakávané emócie.
Umelecký projekt vznikal v rokoch 2012 – 2014. Prvým podnetom bola jej spolupráca a stretnutia v Taliansku, kde sa nechala uniesť zbierkami a fotografiami tradičných odevov z rôznych kútov sveta. Krojové súčasti na 20 veľkoformátových fotografiách sú originály, ktoré nachádzala v súkromných zbierkach v rôznych regiónoch Slovenska. Niektoré majú 100 až 200 rokov. Vyberala si taktiež z umeleckej dielne Šarloty Kišovej, zo zbierok uchovaných v archíve krojárne umeleckého súboru Lúčnica. Oslovila odborníkov, etnológov a folkloristov. Petra Lajdová svojím vnímaním svetla a výberom tvarov i pokrývok hláv nachádza v mnohých prepojenie so svetovými symbolmi a kultúrami. Kľúčovou je pre ňu jednoduchosť. Harmonicky prepája objekt, svetlo, nositeľku ľudového skvostu, historické, pre danú obdobie autentické silné výrazy a myšlienku znovuzrodenia do dokonalej jednoty, a zanecháva tak silný emočný náboj. Vyzdvihuje a necháva vyjsť „z tieňa“ tento pestrofarebný vizuál, krásu slovenských žien v svadobných partách a čepcoch. Vzory, zdobenia vidí zároveň aj ako odraz rešpektu, úcty a pokory k prírode, kráse žien, ich vznešenosti a sily.
Počas realizácie vznikla aj čiernobiela fotodokumentácia snímania párt a nasadzovania čepcov, tzv. čepčenia. Prezentuje zložitú úpravu hlavy, ktorá kladie vysokú náročnosť na skúsenosti žien, ktoré toto umenie ešte ovládajú.
Petra Lajdová svojimi dielami poukazuje na vzácne kultúrne dedičstvo. Moderným pohľadom a ideovým spracovaním ho príťažlivo a inšpiratívne sprítomňuje aj pre súčasné generácie. S úctou uchováva a jasne komunikuje odkaz minulých generácií.

PALO MACHO – AKO SA MÁŠ VIETOR?
Palo Macho, maliar, sklár, pedagóg, a básnik (1966) patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej kultúrnej scény súčasnosti. Svojou unikátnou, nekonvenčnou výtvarnou (a literárnou) tvorbou si získal vysoký umelecký kredit doma aj v zahraničí.
Poznávacím znamením Machových prác je inovácia: inovácia poňatia práce so sklom a maľby na ňom. Machov talent je rozkročený medzi dvoma pólmi – sklom a maľbou. Sklo používa ako plátno. Je maliarom, ktorý na umelecké vyjadrenie využíva médium skla s jeho priehľadnosťou, priesvitnosťou, krehkosťou a exkluzívnosťou, a tým svojim prácam, oproti klasickej maľbe, dáva ďalší fyzikálny (priestorový), a súčasne aj významový rozmer.
Originálny výraz jeho diel podporuje permanentný experiment, hravosť, a zvedavosť. Využíva digitálne prenášané fotografie, obtlačky, kresby, priehľady, rôzne plány maľby a kresby na vrstvených tabuliach skla… Maľovanie v posledných rokoch rozširuje aj kovovými konštrukciami zakomponovanými do priestoru, a vytvára svojho druhu maľbu ako objekt – sochu. Schopnosti „donútiť sklo“ robiť čo sám ako tvorca chce, načerpal počas dlhých štúdií na sklárskych školách na Slovensku a aj v Čechách. Preto dokáže používať sklárske technológie v celej ich šírke bez toho, aby ho technicky obmedzovali. Vo svojom poňatí tvorby a ceste k umeniu sa vyhranil už ako mladý tvorca, a tieto názory v zásade nikdy nezmenil.
Machov prejav, založený na európskych kultúrnych hodnotách a vzdelanosti, je vysoko intelektuálny. Nechce nás baviť príbehmi a komentármi aktuálneho diania, ale zobrazuje všeobecné princípy existencie, myslenia a vesmíru. Jeho poetické a abstrahujúce maľby inšpirované detstvom, krajinou, architektúrou, ľudskou figúrou, rituálom atď. majú silný emocionálny potenciál, ktorý vzbudzuje asociatívne väzby k meditácii a filozofickému mysleniu.

DOROTA SADOVSKÁ – ŽLTÉ OBJATIE
Dorota Sadovská pracovala vo svojej tvorbe so širokou škálou médií a tém. Výstava Žlté objatie prezentuje predovšetkým novú inštaláciu a nové prírastky k už riešenej problematike svätých v súčasnom kontexte. V Danubiane bude mať divák možnosť vstúpiť do priestorovej inštalácie ako do reálneho „objatia“.
Sadovská usilovne hľadá balans medzi protikladmi, styčný bod zrážok rozličností. Najlepšie sa cíti V rozhraní, tak nazvala aj svoju doktorandskú prácu obhájenú v roku 2004. Maľba je stále žiadaným galerijným artiklom. Sadovská každé umiestnenie obrazu nadväzuje na konkrétny priestor a jeho významy. Obrazy nielen zasahujú do priestoru, ale často vytvárajú nový sochársky priestor aj s prekážkami, otvorenými možnosťami a návodmi na pohyb divákov. Objatie tu možno chápať ako druh prijatia do vnútra špecifickej situácie v duchu slov Thomasa Mertona – svätcovi je vlastné, že sa nepohoršuje nad hriešnikom.
Popri maľbe sa od začiatku svojej tvorby venuje aj inštalácii, priestorovým objektom, performancii a interaktívnym digitálnym projektom. V jej prístupe a konzistentnej reflexii sveta okolo seba môžeme odčítať hlboké a stále aktuálne témy, ako dobro aj zánik, krásu aj odpudivosť, digitálnu manipuláciu aj ekológiu podané s potrebnou a vyváženou dávkou irónie, premyslenej hry so stereotypmi (či na stereotypy?) a ďalších ingrediencií, ktoré by sme mohli nazvať strešným pojmom spoločenský hacking. Ukazuje „otrepané“ či staré veci novým a sviežim spôsobom. Či už so štetcom v ruke, živou trávou na hlave alebo mobilom ovládaným robotom v galérii. V lete na žlto.
K vystavovanému cyklu v roku 2016 Galéria Nedbalka v Bratislave vydala pod názvom Anjeli a svätí samostatnú knihu s pôvodnými textami Ivana Štrpku, Petra Repku, Kataríny Bajcurovej, Jarmily Bencovej, Lucie Mikloškovej a Zory Rusinovej.

VLADIMÍR KOMPÁNEK – OBRAZY – SOCHY
Vladimír Kompánek, sochár a maliar, najznámejší protagonista dnes už legendárnej skupiny galandovcov je zároveň i jednou z najcharizmatickejších postáv slovenskej výtvarnej scény druhej polovice 20. storočia. Deväťdesiate výročie narodenia autora je pre Danubianu príležitosťou prezentovať znova po desiatich rokoch výber z jeho sochárskej i maliarskej tvorby – kolekciu obrazov a sôch z vlastných zbierok i zbierok Oravskej galérie v Dolnom Kubíne.
Vladimír Kompánek – večný rebel, no i zanietený priekopník nových smerovaní čerpal vo svojej tvorbe z aktuálnych prúdov európskeho umenia, ale zároveň siahol až k prapodstate domácej kultúry, aby vytvoril vlastnú sochársku reč a bohatý autorský program, ktorý v sebe spájal v jedinečnej symbióze národnú identitu s európskou univerzálnosťou .
Kompánkova tvorba bola od počiatku bytostne spätá s fenoménom rodnej krajiny, národa a jeho tradícií. Zároveň však veľmi citlivo reagovala na vonkajšie podnety a definovala ich adekvátne paralely v magickej škále tvarov a farieb. Kompánkov sochársky prejav smeroval k redukcii foriem, k čistému geometrickému znaku oprostenému od detailov, ktorý v jeho poňatí nadobudol priam metaforický význam. Symbol a znak, často dovedený až na hranicu univerzálneho archetypu má v jeho tvarosloví výsostné postavenie. Autor s ním narába v priestore i v ploche a odhaľuje vždy nové a nové významy a metafory. Jeho sochy – ženské postavy, zvonice, poľné znaky, penáti, stĺpy a brány sa stali skutočnými nadčasovými symbolmi krajiny a prírody. I keď v jeho tvorbe nájdeme sadrové, kovové i bronzové plastiky, dominantným materiálom pre neho vždy bolo drevo vo svojich robustných, ale i najušľachtilejších podobách. Emotívny účinok dreva autor často zdôrazňoval farbou, ktorá sa stala rovnocennou vo vzťahu k hmote i tvaru. Spočiatku len jej náznaky a decentné stopy na drevených penátoch, neskôr výrazne pomaľované postavy a potom série pestrých hračiek – to bola azda cesta, ktorá Kompánka nakoniec priviedla k maľbe. V osemdesiatych rokoch jej definitívne podľahol.
Svojimi obrazmi priniesol do slovenského umenia novú citlivosť, miróovskú tajuplnosť tvarov a návrat k širokej škále zabudnutých námetov a posolstiev. Očarený možnosťami farby maľuje svoje veľkolepé krajiny, znakové kompozície, figurálne motívy, magické únosy i fašiangové výjavy. Je maliarom, ale zároveň i sochárom, ktorý svoje priestorové symboly premietol do plochy a objemy do línií a tvarov. Sochárske solitéry nahradila v jeho obrazoch kompozícia znakov a známe atribúty krajiny a personifikované postavy sa stali nositeľmi mnohovýznamových metafor a dejov.