Korunovačná slávnosť

Bola bezpečným útočiskom  s dvojitým opevnením a v minulosti  úspešne odolávala osmanským nájazdom. Počas obradu bol teda budúci kráľ v bezpečí, rovnako ako šľachta a duchovenstvo, ktorí mali zvoliť a následne korunovať nového kráľa na uhorskom tróne. Bezpečnosť predsa nemohli nechať na náhodu. Bratislava mala však aj ďalšie pozitíva: výbornú polohu na Dunaji, geograficky spájala rakúsko-uhorskú ríšu, mala prekrásny Dóm sv. Martina a vedenie mesta, ktoré privítalo slávu a kráľovské výsady spojené s poctou „korunovačného mesta”. Maximilián (prijal žezlo 8. septembra 1563 v Bratislave ako prvý z jedenástich uhorských kráľov a siedmych kráľovských manželiek) začal tradíciu korunovácií, ktoré pokračovali až do roku 1860, keď sa obrad presunul do Budapešti.

Bratislava sa aj dnes hlási k dedičstvu „korunovačného mesta“ prostredníctvom slávností, ktoré sa konajú každoročne na konci júna (pripomínajúc korunováciu Márie Terézie z 25. júna 1740). Účinkujúci stvárňujú ostrihomského arcibiskupa, budúceho panovníka či panovníčku a niekoľkých šľachticov. Sú prezlečení do dobových kostýmov a symbolicky približujú priebeh korunovácie. Počas víkendu sa v meste konajú viaceré sprievodné podujatia ako vinársky festival Frankovky, pečenie vola či ľudová veselica.

Pôvodne sa korunovácia začínala sprievodom od Bratislavského hradu k Dómu sv. Martina, kde sa konal samotný obrad. Na vrchole Dómu určite neprehliadnete pozlátenú repliku uhorskej koruny – symbolu uhorských kráľov, ktorá váži 150 kilogramov.

Sprievod ďalej pokračoval z Dómu sv. Martina pozdĺž korunovačnej cesty cez staré mesto. Každý si túžil uchytiť jednu z korunovačných mincí, ktoré sa hádzali zhromaždenému davu. Dnes trasu symbolizujú malé korunky vtesané do pešej zóny vedúcej od Dómu cez Hlavné a Františkánske námestie až po Michalskú bránu.

Jednou zo zastávok bol Františkánsky kostol, kde uhorský kráľ pasoval vybraných mužov za rytierov Zlatej ostrohy. Sprievod pokračoval úzkymi uličkami. Zaujímavý pôvod má Biela ulica. Svoje pomenovanie dostala po tom, že bola kvôli korunovačnému sprievodu natretá na bielo, aby oživila inak tmavý priestor a pôsobila oveľa širšie. Novozvolený panovník zložil prísahu na dnešnom Námestí SNP za Michalskou bránou (jedinou, ktorá sa zachovala z opevnenia).

Poslednou zastávkou bol korunovačný pahorok blízko Dunaja (dnešné námestie Ľudovíta Štúra), ktorý tvorila zem dovezená zo všetkých stolíc Uhorska. Kráľ vystúpil na samý vrchol (dnes tam vlastne už nenájdete žiaden pahorok, skôr vydláždenú plochu), ukázal mečom na všetky svetové strany, čím prisľúbil ochranu svojmu kráľovstvu.

Korunovačné slávnosti boli (a stále sú) obrovskou udalosťou, na ktorej nikto nesmel chýbať, čo výrazne presahovalo možnosti relatívne malého Dómu sv. Martina. Preto doň počas obradu pridávali vyvýšené pódiá, aby túto udalosť mohol sledovať čo najväčší zástup šľachticov.

Na Panskej ulici neďaleko Dómu sv. Martina je v južnej stene vo výške troch metrov socha sporo odetého chlapca. Legenda hovorí, že tento mladík si odskočil počas čakania na novozvoleného kráľa. Keď ho kamaráti volali späť, rozrušený si ani neobliekol krátke nohavice. A to je len jeden z mála príbehov, ktoré čakajú na vaše objavenie.