Korunovácie v Bratislave – Ferdinand IV.

Bude ním Ferdinand IV. z kráľovskej a cisárskej dynastie Habsburgovcov. Na jeho počesť si budete môcť v uliciach mesta vychutnať korunovačný sprievod či rytiersky turnaj na dunajskom nábreží. Viac o korunováciách sa budete môcť dozvedieť aj počas početných tematických prehliadok mesta.

Bratislava si tento rok významné dejinné udalosti navyše pripomenie aj pamätnou mincou k výročiu korunovácie cisára Rudolfa II. Zlatú zberateľskú euromincu, vyrazenú v kremnickej mincovni, predstavia počas bohatého programu korunovačných dní.

Mecenáš, ktorý prišiel o všetko

Historickým korunovačným mestom uhorských kráľov bol Stoličný Belehrad (Székesfehérvár). V roku 1563, keď v ňom mali korunovať neskoršieho cisára Maximiliána II., bolo mesto v tureckých rukách a tamojší korunovačný chrám Panny Márie sa stal mešitou. Uhorské stavy sa rozhodli „výnimočne“ použiť iný chrám.

Voľba padla na prepoštský a farský chrám Najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina v Prešporku. Verili, že Stoličný Belehrad čoskoro oslobodia a nasledujúca korunovácia sa už bude konať tam. Lenže ani v roku 1572, keď sa pripravovala korunovácia Maximiliánovho syna Rudolfa, nebol Stoličný Belehrad v kresťanských rukách. Rudolfa korunovali v Prešporku, 25. septembra 1572. Skutočným panovníkom sa stal až o štyri roky, po otcovej smrti.

Na španielskom katolíckom kráľovskom dvore v rodine svojej matky vychovaný Rudolf sa necítil doma v tradičnom sídle Habsburgovcov vo Viedni. Za rezidenciu si vybral historické sídlo českých kráľov – Pražský hrad. Viac ako uhorská krajina ho zaujímala uhorská kráľovská koruna. Tú si dal ako vzácnu starožitnosť, považovanú dokonca za osobnú pamiatku po svätcovi – prvom uhorskom kráľovi Štefanovi, previezť do svojej pražskej zbierky kuriozít.

Vládnymi záležitosťami sa Rudolf zaoberal čo najmenej. Žil v Prahe so svojimi dvoranmi, umelcami, alchymistami a astrológmi. Okultné vedy ho zaujímali viac ako vláda, politika a náboženstvo. Iniciatívu prevzal jeho mladší brat Matej, ktorý ho v roku 1608 prinútil vzdať sa uhorskej koruny. Stal sa tak jeho nástupcom na všetkých zdedených trónoch. Rudolf sa nikdy neoženil a nemal legitímne potomstvo.

Keby nezomrel, Mária Terézia by zrejme nežila

Ferdinand IV., korunovaný na uhorského kráľa ako 14-ročný, sa ako panovník nemal šancu prejaviť. V súčasnej Bratislave ho za kráľa korunovali 16. júna 1647. To už bol aj českým kráľom a neskôr získal ešte rímsku kráľovskú korunu. Bol spolukráľom svojho otca Ferdinanda III., ktorý ho prežil o približne tri roky. Pojem spolukráľ označoval panovníka, ktorý sa vládcom stal počas kraľovania svojho predchodcu. Väčšinou šlo o potomkov panujúcich monarchov, ktorí sa takto učili vládnuť a nemali všetky kráľovské kompetencie.

Ako to v tých časoch bývalo nielen u Habsburgovcov bežné, zasnúbili ho z politických dôvodov s jeho viacnásobnou sesternicou Máriou Teréziou Habsburskou, dcérou španielskeho, portugalského, neapolského a sicílskeho kráľa Filipa IV. Habsburského, okrem iného dcérou jeho strýka. Tá sa neskôr vydala za svetoznámeho francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Bourbonského, ich vnuk zdedil španielsku korunu a jeho potomkovia vládnu Španielsku dodnes.

Mladý kráľ Ferdinand bol nádejný panovník, ktorý skvelo zvládal štúdium a prejavoval aj ostatné skvelé vlastnosti, ktoré ho predurčovali byť dobrým panovníkom. Nemal však ešte ani 21 rokov, keď v lete roku 1654 podľahol epidémii čiernych kiahní.

Život však bežal ďalej a bol plný paradoxov. Následníkom Ferdinanda III. sa stal mladší brat Ferdinanda IV., ktorého dejiny poznajú pod menom Leopold I. Jeho manželkou sa stala polovičná sestra niekdajšej snúbenice jeho zosnulého brata, infantka Margaréta Terézia. Okrem predchádzajúcich rodinných pút šlo o dcéru Leopoldovej vlastnej sestry, teda jeho prvostupňovú neter. Cisár Leopold I. bol veľkým rivalom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a tiež starým otcom slávnej Márie Terézie.