Eva Činčalová: Predtým ako sa všetko zdvihne

Tvorba Evy Činčalovej vychádza zo známych žánrov, ako je portrét, zátišie či krajinomaľba. Pohybuje sa na poli zdanlivo realistického zobrazovania, ktoré však jemne narúša istotu skutočnosti toho, na čo sa pozeráme. Jedným z dôvodov ľahkého zneistenia publika je Činčalovej vymedzenie sa voči fotografickému obrazu. Z fotografií pri svojej maľbe totiž primárne vychádza, ale zároveň ich vlastnosti v maľbe popiera. Konfrontácia tradičných maliarskych námetov a techník s postupmi digitálnych médií sa objavuje v mnohých jej predchádzajúcich dielach, Jednalo sa najmä o skúsenosť s technickým obrazovým záznamom, čo sa prejavovalo hlavne v kompozícii námetu, v orezaní scény či rozostrení, ktoré následne prenášala do maliarskeho média.

V sérii krajinomalieb, ktoré prezentuje na výstave v Galérii ČIN ČIN, sa neobjavujú žiadne ľudské postavy. Vďaka tomu dosahuje tichosť a meditatívnosť výjavov, ktoré prezentuje v komornej podobe drobných akvarelov a naopak veľkoformátových malieb. V menších prácach, ktoré vystavuje podobne ako akúsi „fotostenu“ s množstvom prác vedľa seba, prináša akýsi výber spomienok, ktorých rozostrenie stráca realistickosť, ale nesie si so sebou emocionálny nádych, pocit z miesta, aký sa nadnesene nazýva geniom loci.

Vo veľkoformátových mabách zas akoby prekračovala estetiku digitálne zachyteného obrazu skutočnosti smerom k jej digitálnemu remastrovaniu, vďaka čomu vzniká realita úplne nová. Za novomediálny by sa dal označiť jej postup využitia maliarsky negatívnej formy surového plátna. Kompozične sa toto prázdno v štruktúre krajiny prevteľuje do bizarne sfarbenej vody, oblohy či skál, pričom práve jeho jednotná farebnosť a špecifická textúra evokuje neprirodzenú ostrosť syntetického obrazu generovaného počítačom.
Činčalová tu využíva postupy podobné grafickým programom – z reálnej predlohy vyberá časti, ktoré filtruje skrz svoju pamäť, zlepuje dohromady a vrství na neiluzívny naturálny podklad. Výsledkom je akási forma maliarskej rozšírenej reality, ktorá skutočné prostredie obohacuje o virtuálne, teda neexistujúce, ale potenciálne možné prvky. Absencia ľudí evokuje čistotu a nedotknutosť, posilňuje však tiež pocit nereálnosti a snovosti celého výjavu.