Never Ground

Natália Trejbalová v podzemných priestoroch Pálffyho paláca predstavuje novú miestošpecifickú videoinštaláciu a sériu objektov Never Ground. Dielo je súčasťou série videí, ktorej ústrednou témou je vnímanie našej planéty ako fyzickej entity v neustálom vývoji a transformácii.

Projekt je inšpirovaný vedecko-fantastickými príbehmi o podzemnom svete našej planéty a najnovšími vedeckými objavmi spájajúcimi speleologický prieskum s výskumom vesmíru – napríklad súčasťou výcviku astronautov je i jaskyniarsky kurz, kde účastníci zažívajú podobné situácie ako vo vesmíre: musia byť stále v strehu v nehostinnom cudzom prostredí, prijímať kritické rozhodnutia, spoliehať sa jeden na druhého.

Umelkyňu fascinuje aj masívny rozmach popularity teórie plochej Zeme. Našu planétu totiž vnímame z veľkej časti len prostredníctvom jej povrchu, vieme veľmi málo o priestoroch pod ním, o rôznych dutinách, prepojeniach a môžeme sa len nepriamo domnievať, čo ukrývajú – rôzne organizmy, prispôsobené extrémnym podmienkam, vďaka ktorým možno skúmať možnosti života na iných vesmírnych telesách. Napríklad na Mesiaci identifikovali vedci „jamy“, ktoré sú pravdepodobne „svetlíkmi“ z lávových rúr – geologické vchody do podzemných tunelov, ktoré boli kedysi vyplnené lávou. Mohli by ponúknuť možnosti obydlia pre budúcich prieskumníkov Mesiaca. Na teoretickom výskume, ktorý predchádzal vzniku diela, spolupracovala umelkyňa s výskumníkmi z rôznych oblastí, ako planetárna geológia, astrobiológia, speleológia či mikrobiológia extrémnych prostredí.

Video je sondou do špekulatívneho futurologického skúmania, autorka testuje hranice nášho vnímania a predstavivosti, kde sa prelínajú reálne ekosystémy s fikciou. Striedajú sa v ňom scenérie krajiny (sopka na ostrove Vulcano, Parco geotermico delle Biancane v Toskánsku, jaskyňa Tavaran Grando v Benátsku) s inscenovanými zábermi vedúcimi cez priehľady vo vystavených objektoch, zlievajúc sa do jedinej cesty tunelom prepojenej v slučke. Objekty na výstave vznikli prvotne za účelom realizácie určitých scén vo videu, napríklad priechod kryštalickým tunelom – časopriestorovou jaskyňou. Inšpiráciou tohto spôsobu natáčania boli pre Trejbalovú rané sci-fi filmy realizované pred érou digitálneho videa pomocou analógových špeciálnych efektov a rekvizít, okrem iného aj filmy Karla Zemana.

Kompozícia tejto časopriestorovej trajektórie vychádza zo štruktúry románu Julesa Verna Cesta do stredu Zeme (1864), kde hlavní protagonisti prechádzajú vnútrom Zeme vchádzajúc do jej útrob sopkou na islandskom poloostrove Snæfellsnes a vychádzajúc vulkánom Stromboli v Stredozemnom mori. Autorka na román nadväzuje, uvažujúc o možnom priechode planétou Zem na iné vesmírne teleso.

Video však nabáda aj k metaforickej úvahe, že cesta pod povrch, do vnútra (možno i toho vlastného), môže byť veľmi dobrodružná a objavná, môže nás priviesť do iných nečakaných svetov, „mimo“ Zem. Môže ísť o spirituálny, ale i telesný zážitok, ktorý umocňuje vokálna improvizácia speváčky Adele Altro, ktorá sprevádza film a s ktorou Natália Trejbalová spolupracovala už pri realizácii videa About Mirages and Stolen Stones.

Lýdia Pribišová

Kontaktujte nás