Oľga Paštéková: Sweet Loneliness

Vitajte vo výtvarnej krajine Olgy Paštékovej (1984), v krajine sladkej osamelosti a temnej podoby krásy. Je vyjadrením zalesneného a „zavíreného“ sveta systémov, počítačov a organizmov.

Malé výtvarné predstavenie sa odohráva na dvoch podlažia a v dvoch rovinách:

1. Krajina I – Narušená rovnováha – Na prízemí niekoľko panelov so spletitou figuráciou a remixom architektúry, prírody a mestských stvorení (séria Krehká rovnováha). Na pozadí pochmúrnej, deštruktívnej, hrdzavej post-industriálnej krajiny sa zjavujú, prekrývajú aj zápasia urbánne „potvory“ (ľudia aj zvieratá). Surovým spôsobom zjavujú intuitívnu, divokú a nespútanú silu prírody, ale aj ľudskej povahy – preto havrany, vlci, vlkolaci a lunatická moc tmavej noci. Odkazuje k mužskej sile, ľudskej agresii a nenásytnosti, ale čierna je aj znakom askézy, pokory a možnej zmeny paradigmy, či reformácie. Tieto drevené obrazové polia prinášajú intenzívny vnútorný hlas autorky, možno výkrik v odľudštenom svete civilizácie.

Tento emocionálny náboj umocňujú len naznačené figúry – ide o možné tiene, duchov, nejasné obrysy napätých tiel. Ide metaforicky o nebojácne vstupovanie do začarovaného lesa s nevinnosťou Karkulky. Prináša aj istú formu obnažovania – v sérii kresieb na čiernom pozadí sa objavia vlci a nahí ľudia ( séria If You Became Naked). Nájsť tu možno aj ozveny drsnej atmosféry malieb jej pedagóga Daniela Richtera. Labyrint panelov tak prináša silnú vizuálnu správu o narušenej rovnováhe – ostro vypálenú, na tvrdo vyrytú a hlboko zarezanú stigmu do tela dreva (aj ľudskej mysle)…

2. Krajina II – Vnútorná krajina – V podzemnom podlaží galérie Zichy vchádza návštevník do Paštékovej krajiny so „svetlodomcami“ (séria Paralelné svety). Vyžarujú z nich svetelné lúče, teplo a prežiarené línie vtákov a zvierat. Predstavujú dôverný, trochu melancholický svet hľadania rovnováhy a dialógu človeka s prírodou. Drobné architektúry znamenajú isté útočisko, schránku, domáce zázemie aj detskú skrýšu, či hľadanie iného paralelného kľúča v súčasnom „rozbitom“ svete. Možno ide aj o priliehavé vyjadrenie sladkej osamelosti umelkyne v pertžalskom nočnom byte (staršie kresby Nočný chodec, Insomnia, Vertigo a pod.).

Aktuálna tvorba Olgy Paštékovej tak prináša naliehavé metafory a vizuálne podobenstvá, dokonca aj potrebné apely a výzvy. Kým prízemie výstavy je väčšmi o vonkajšom nastavení civilizácie a jej stretu s prírodou – brutálny, post-industriálny envorinment s dobývaním/dobíjaním živej prírody, podzemie ukazuje viac vnútornú intímnu stavbu s inou mierkou, citlivú mem-bránu so svetielkom nádeje a dialógu. Hore je zlovestný začarovaný les, o oktávu nižšie – rozľahlá vnútorná krajina, čarovný svet imaginácie a svetlopríbehov. Tu sa sladká samota a sladká temnota mení znova na „home sweet home“….