Premeny Zuckermandla

Zuckermandel, z ktorého ostalo už len niekoľko historických budov, prešiel premenami od malej stredovekej osady rybárov a lodníkov, cez štvrť s opevnenými renesančnými sídlami šľachtických úradníkov hradu a budovami viacerých kráľovských úradov, v tereziánskom období dynamicky sa rozvíjajúce privilegované mestečko s pulzujúcim meštianskym životom, až po úpadok v 20. storočí a následnú nešťastnú hromadnú asanáciu.

V súčasnosti tu sídlia niektoré špecializované múzeá Slovenského národného múzea, medzi nimi aj v Sunyalovej kúrii sa nachádzajúce Múzeum kultúry karpatských Nemcov. Práve v ňom nájdete výstavu mapujúcu dejiny tejto lokality a zistíte ako sa Zuckermandel menil v čase.

Osada sa nachádzala v južnej časti bratislavského Podhradia približne medzi hradným bralom a Dunajom. Pôvodne to bola samostatná obec známa ako štvrť rybárov, lodníkov, lodných tesárov, ale aj mlynárov. Obec s početnými krátkymi a úzkymi uličkami mala vlastné zastupiteľstvo, vlastnú políciu či školu.

Hovorí sa, že pomenovanie štvrte „Zuckermandel“ priniesli so sebou v stredoveku roľnícki kolonisti zo stredného Bavorska. Pochádza z nárečového nemeckého „Zucke Mantel“ v zmysle „Zucke den Mantel zur Flicht“, čo v preklade znamená ‚chyť si kabát a utekaj‘. Takýmto názvom sa žartovne a výstražne označovali málo bezpečné miesta.

Zuckermandel nemá takú bohatú históriu ako susedná a o niečo známejšia Vydrica. Vznikol v 16. storočí ako samostatná jednoulicová osada. Podhradská štvrť sa rozprestierala od Vodnej veže, kde hraničila s Vydricou, po starý židovský cintorín pri dnešnom električkovom tuneli.

Nezávislosť Zuckermandla skončila v roku 1851 pričlenením k mestu Bratislava. Podhradie vtedy vytvorilo štvrtý mestský obvod – Tereziánsku štvrť. Bol to však i začiatok úpadku tejto mestskej časti: zámožnejší obyvatelia sa presťahovali do mesta, paláce sa prestavali na nájomné byty nižších kategórií, pre chudobnejších. Koncom 19. storočia na nábreží Dunaja vybudovali násyp s električkovou traťou, pričom sa časti Zuckermandla a Vydrice dostali pod úroveň terénu. Zuckermandl upadal aj naďalej.

Bratislava prešla v priebehu 20. storočia obrovskou premenou a tá najväčšia zasiahla práve Podhradie. Vďaka udalostiam 2. svetovej vojny veľká časť Židov zahynula v koncentračných táboroch a Nemcov po vojne vysídlili. Podhradie narúšalo obraz mesta, preto vypracovali plány na jeho likvidáciu. V 60. až 70. rokoch 20. storočia zbúrali aj väčšinu Zuckermandla.

Mnoho budov odstránili pri budovaní nábrežnej komunikácie, iné pri dokončovaní tunela a stavbe troch vežiakov. Pri výstavbe Nového mosta sa v rokoch 1967 – 1974 búralo už do radu. Na mieste niekdajšej radnice Zuckermandlu na Žižkovej ulici bolo v minulosti aj kúpalisko, aj to však už prakticky neexistuje. Práve táto ulica bola kedysi pod názvami Ulica Márie Terézie či Podhradská ulica hlavnou komunikáciou štvrte.

Po tom, čo komunisti takmer celú Vydricu a Zuckermandel zbúrali, sa na dnešnom Nábreží armádneho generála Ludvíka Svobodu zachoval barokový Kostol Najsvätejšej Trojice a niekoľko kúrií a zopár ďalších stavieb. Väčšina z nich patrí Slovenskému národnému múzeu. Aj vďaka tomu sa podarilo prinavrátiť pôvodnú tvár všetkým budovám vo vlastníctve Ministerstva kultúry a Slovenského národného múzea a zachovať tak pre budúce generácie v pôvodnom výzore aspoň časť tejto zaniknutej historickej mestskej časti Bratislavy.